Literárna súťaž “Naša Zem”

Pri príležitosti Dňa Zeme sme na našej škole pripravili literárnu súťaž „Naša Zem“. Do súťaže sa mohli zapojiť všetci žiaci s akýmkoľvek literárnym dielom s environmentálnou tématikou. Najlepšie práce, z ktorých porota vyberie víťaza Vám dávame k nahliadnutiu v tomto článku.

Marian Vinicay – „Vzorná“ starostlivosť o našu ZemAko sa staráme o našu Zem?
Kristína Štelbaská (8.A) – Ako sa staráme o našu Zem?
Olívia Molčáková (6.A) – Janko Hraško ešte žije…
Barbora Štecová (6.A) – 
Janko Hraško ešte žije…
Patrik Choma (5.A) – Naša Zem
Laura Priatková (5.A) – Janko Hraško ešte žije…

Marian Vinicay – „Vzorná“ starostlivosť o našu Zem

V dávnej minulosti sa ľudia o našu Zem „vôbec nevedeli starať“. Ich príbytky produkovali množstvo dymu. Domáce zvieratá ako dobytok, kone a hydina zanechávali po sebe množstvo zapáchajúceho hnoja. Myslím si, že my, ľudia v dnešnej modernej dobe, sa o Zem staráme „veľmi vzorne“. Na niekoľkých príkladoch, ktoré vám vysvetlím, bude všetkým jasné, že je to pravda.

Podľa môjho názoru to, že človek vymyslel umelé hmoty, bolo obrovským krokom k starostlivosti o našu Zem. Fakt o rozložení umelej hmoty za neviem koľko sto rokov je výborné, pretože všetky tie plastové fľaše, vrecká, obaly a iné výrobky z umelých hmôt sú veľmi dobre viditeľné po celej našej zemeguli, nikde sa nestratia a môžeme ich kedykoľvek pozbierať. Nehnijú, len sa hromadia.

Ďalším vynikajúcim príkladom starostlivosti o Zem je kanalizácia. Všetky nečistoty z domácností, z tovární jednoduchým spôsobom spláchneme do kanalizácie a už nám nič nezapácha.

Nie menej obrovským vynálezom sú komíny. Sú to vynikajúci pomocníci pri ochrane našej Zeme a nášho okolia, pretože odpad, ktorý by nám zamoril náš vzduch, vyvedú do veľkej výšky a tam ho vypustia.

Zatiaľ neriešiteľným problémom sú naše autá, ktoré vypúšťajú veľké množstvo splodín. Keďže na autá sa nedajú montovať komíny, ľudia vymysleli autá na elektrický pohon. Elektrina v aute neprodukuje žiadne splodiny, tie vzniknú pri výrobe elektrickej energie, ale továreň na elektrinu už má svoj geniálny komín.

Azda najväčším vynálezom je atómová energia, ktorá sa získava z nebezpečných rádioaktívnych materiálov. A opäť je tu príklad, ako človek výrazne pomôže našej Zemi, keď prekope a vydoluje obrovské množstvá materiálu, ktorý obsahuje aj rádioaktívne prvky pre atómové elektrárne spod povrchu Zeme, čím jej samozrejme pomáha. A v továrňach s našimi pomocníkmi komínmi sa vyrobí palivo do atómových elektrární, kde sa zužitkuje a vyrobí elektrická energia dokonca aj bez komínov. Vyskytlo sa síce niekoľko prípadov porúch atómových elektrární, ale našej Zemi to neuškodilo.

Na Zemi je stále viac a viac ľudí. A aby všetci mali čo jesť, vymysleli si pesticídy. Sú to geniálne chemikálie, ktoré pomáhajú pôde na našej Zemi a spôsobujú, že všetko, čo vypestujeme, rastie rýchlejšie, je to väčšie a všetci máme čo jesť.

Toto je len niekoľko malých príkladov, ako sa človek dokáže „vzorne“ starať o našu Zem, z ktorej nemá kam odísť.

Kristína Štelbaská (8.A) – Ako sa staráme o našu Zem?

Týka sa nás to všetkých na celom svete. Je pre mňa jednoduché z môjho pohľadu akoby rozprávať o tomto  značnom probléme. Pretože je to problém. Všetci vieme a sme tým oboznámení, že naša kedysi krásna  Zem má dnes obrovské problémy. Táto zeleno-modrá planéta sa mení, ničí sa… Nie! To práve my, ľudia, pozemské bytosti, ktoré kráčame a žijeme na našej prastarej zemeguli ju ničíme. Ľudia si neuvedomujú, po čom chodia a kam vedú ich kroky a celkovo si nevážia to, čo majú. Rozprávať, písať o tejto téme nie je pre mňa ťažké, skôr citlivo vnímam hroziace nebezpečenstvo ničenia Zeme vo svojom vlastnom svedomí.

Po týchto riadkoch si sama uvedomujem, že ma duša bolí. Lebo predstava, žeby jedného dňa naša Zem už nejestvovala, je vlastne nepredstaviteľná. Nedá sa to. Je to deptajúce, bolestivé, ba priam až zožierajúce. Keď som ešte bývala na sídlisku v druhom najväčšom meste v Slovenskej republike, chodievala som von ako každé iné dieťa. No pravidelne som sa stretávala s tým, ako ľudia bez problémov, bez čo i len malej výčitky vyhadzujú odpad do okolia. No najviac ma hnevalo to, že práve tí dospelí, ktorí by nám mali byť vzormi, že práve tí ignorovali všetky zásady a vôbec sa nehanbili. Unikla im podstata. Nechcem však iným hádzať kašu na krk, ale priznať sa i za seba. Vo veku jedenástich rokov často podľahnete kolektívu. Keď sa prechádzate po ihriskách, popri rôznych preliezačkách a medzi stromami, taký odpad vám dozaista nabúra smer pohľadu. Avšak, nechcela som vzbudiť divné myšlienky medzi mojimi tamojšími rovesníkmi, a tak som jednoducho nechala ležať prázdnu plechovku od alkoholu a jedno na polovicu  rozpadnuté igelitové vrecúško pekne v tráve. V tom čase som navštevovala piaty ročník a určite by som ostala bez kamarátov, keby som sa vtedy zohla po tie smeti, ktoré zavadzali v mojom výhľade. Kolektívne správanie, jedine tým sa obránim,  že som nebola ochotná zodvihnúť spomenutý igelit a pohodenú plechovku. Časom som nad tým premýšľala a uvedomila som si niečo. Zrejme tú podstatu, ktorá zatiaľ uniká mnohým dospelákom, ako to hovoria medzi sebou deti. Snaha. To slovo poznáte. Ak chce človek niečo dosiahnuť, musí do toho vložiť kúsok seba, svoj cieľ a určitú námahu… Ale keby nebola snaha, tá „inteligentná slečna“, tak by sa nič nedialo. Snaha, to slovo, ktoré už opakujem po tretíkrát znamená pre mňa všetko. Pretože práve tá mi pomáha. Nedávno naša škola organizovala akciu, kedy sme triedy s učiteľmi obchádzali areál školy a zbierali odpadky. Teda, ako ktorí. Avšak ja som sa už zohla. Zohla som sa po smeti, ktoré obťažovali svojich prírodných kamarátov a s určitou hrdosťou som ho podala do veľkého vreca, ktoré sme neskôr odniesli do kontajnera. Úprimne? Bolo mi ľúto všetkých mojich spolužiakov, ktorí v sebe nenašli ani kúsok sebazáchovy alebo toho zdravého uvažovania, že pomôžu. V jedenástich by som sa bála, že po zdvihnutí odpadku sa nebudem mať s kým rozprávať o výpočtoch z matematiky alebo o vzoroch podstatných mien. Lenže teraz som ich nestratila, ba keby aj áno, vedela by som, že to nie sú ozajstné kamarátky.

Vždy, keď sa vyskytne príležitosť pomôcť našej Zemi, je potrebné sa zapojiť. Všetci! Každý by si mal vstúpiť do svojho vnútra a porozmýšľať, či chce, aby naša planéta slúžila ešte ďalším generáciám našich rodín. Ja totižto áno. Chcem, aby sa každý tešil z našej Zeme tak, ako práve ja. Prajem si, aby sme vychutnávali vôňu kvetín a vkladali do všetkých svojich činov snahu. Áno, tú našu už dobre známu tetu „Snahu“. Lebo len tak pomôžeme našej poslušnej planéte, ktorá nám slúži už tak dlho.

Olívia Molčáková (6.A) – Janko Hraško ešte žije…

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa volal Janko Hraško. Do svojich trinástich rokov vyrastal v džungli. Lenže našli ho tam a zrazu sa ocitol v New Yorku. Nechápal, čo je to za svet. Nedokázal sa zmieriť s tým, čo sa tam dialo. A tak presvedčil niektorých priateľov, ktorých zobral do džungle, aby im ukázal, aký vie byť život úžasný aj bez počítačov. Dostali sa do spoločnosti zvierat, ktorých sa ľudia báli a ukázal im, že vôbec nie sú také nebezpečné a vedia byť aj úžasní priatelia. Keď sa vrátili späť, rozhodli sa priniesť závan prírody aj do svojho mesta. Najprv vyzbierali všetky odpadky z mesta. Potom začali vysádzať rastlinky a stromčeky. Spoločne presviedčali ľudí, že život aspoň trochu spätý s prírodou je oveľa lepší ako život v betónovej džungli. Podarilo sa im to. Správa o tejto zmene sa rozniesla po celom svete. Rok čo rok sa takto pokúšali ľudia obohatiť si svoje mestá o nejakú tú prírodnú krásu. Niektoré takéto mestá sa nám aj zachovali. Veď čo myslíte? Ako vznikla Záježová? Skýcov? Alebo mestá v Strednej Amerike?

A čo na to naša súčasná moderná doba? Zase začínajú prichádzať na svet ľudia, ktorí chcú toto dosiahnuť. Litovcom a Dánom sa to aj naozaj darí. Mňa osobne veľmi oslovilo litovské mesto Druskinkai a neďaleká dedina Rodouka. Druskinkai je moderné mesto zo všetkými možnými novodobými vymoženosťami. A predsa. Kam sa len človek pozrie, nájde tam nejaké rastliny, uvidí nejaké zviera… A v strede mesta je dokonca veľké jazero s gejzírom a plávajú tam kačky a labute.

U nás na Slovensku sa to hýbe pomaly, ale predsa. A viem, že to bude aj u nás lepšie. Mne by sa takýto život totiž veľmi páčil. A som si istá že nie som jediná. Takže vypínajme všetci počítače a ponáhľajme sa zlepšovať svet.

Barbora Štecová (6.A) – Janko Hraško ešte žije…

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi lúkami a za siedmimi lesmi stál malý domček. Naozaj bol malý, dokonca maličký, lebo v ňom býval Janko Hraško.

Jedného dňa sa rozhodol, že sa pôjde poprechádzať. Tešil sa na krásnu trávičku a stromy. A tu, zrazu, prekvapenie. Nie milé, lež nemilé. Na kraji lesa zbadal pohádzané odpadky. Boli tam sáčky, obaly od cukríkov, keksov, plastové fľaše, papiere…  Veľmi ho to zarmútilo. Prečo sú ľudia takí, že hodia v prírode do trávy odpadky?! Nevedel prísť na odpoveď. Ale vedel, čo má urobiť, aby les a jeho okraje, pri ktorých býva, boli krajšie. Najprv sa pustil do výroby plagátov. Kreslil na ne stromy, trávu, lúky a lesy a pred to všetko maľoval odpadky, ktoré videl. Začal plagáty lepiť na dvere domov, pripevňovať na kmene stromov, ale nikto ich asi nečítal. Nikto neprišiel k nemu, aby mu povedal, že sa chce pridať. Janko Hraško bol z toho veľmi smutný. No po dlhšom čase ozvala sa líška. Povedala mu, že mu chce pomôcť, lebo sa už viackrát šmykla pri behu na odpadkoch a skoro si zlomila nôžku. Jankovi sa vrátila chuť do života. A tak sa vybral s líškou na kraj lesa a začali zbierať. Po chvíli si uvedomili, že nestačia na to dvaja. Rozhodli sa, že pôjdu navštíviť iné zvieratká a osobne ich zavolajú na pomoc. Toto zabralo. Zrazu ich bolo oveľa viac. Janko Hraško, líška, zajačiky, veveričky, ježkovia aj krtkovia, dokonca aj vtáčiky. A aká bola odmena? Krása, ktorá sa ukázala, keď okraj lesa, čistinka i samotný les sa zazelenali bez bielych „fľakov“ tvorených odpadkami. Nikto sa už nemusel báť, že sa na niečom šmykne, poraní alebo sa bude za svoje okolie hanbiť. Naša planéta Zem bola znova o čosi krajšia.

Hoci je Janko Hraško malý, svojimi činmi je veľký. Buďme takými aj my. Aby keď zazvoní na čistinke zvonec, nebol aj ochrane našej Zeme koniec.

Patrik Choma (5.A) – Naša Zem

Chodiť pešo?
Fuška veľká!
Radšej ráno dlho spať,
potom do autíčka nasadať.

Treba schudnúť?
To je fuk!
Radšej skočiť na nanuk.
A obal?
Leží na zemi.

Triediť odpad?
To je sranda!
Lenže mnohým á „sranda“chýba
a zdá sa im to veľká drina.

Preto hádžu len tak všetko,
kým ich nedochytí dáky „dedko“,
kým nebudú pokuty,
triediť ich nik nedonúti.

Piť čistú vodu z vodovodu?
Keď cola tak dobre chutí.
Čo potom, že naša Zem smúti,
že plastov pribúda…

Hundrať na ozónovu dieru, či počasie?
Takto sa ti to páči?
Je zdravšie chodiť peši,
chrániť kvety
a občas zberať za sebou aj smeti.

Chceš spraviť niečo pre našu Zem?
Tak sa nad tým zamysli a začni hneď!

Laura Priatková (5.A) – Janko Hraško ešte žije…

Janko bol chlapec malý ako hrášok, no teda nie chlapec skôr chlapčiatko. A nebol jediný. Jeho rodina bola taktiež maličká. Ba aj obyvatelia mesta. Janko nosil tričko aj nohavice vyrobené z hráškového struku. Na hlave zvyčajne nosil šupku z polovice hrášku. Spolu so svojou rodinou žil v malom mestečku s názvom „Zelené mesto“.

Zelené mesto bolo veľmi čisté a príjemne pôsobilo. Domčeky boli všetky zelené a ťažko sa spoznávali, preto boli očíslované: Hrášok č.1,Hrášok č.2,Hrášok č.3…Hrášok č.100 – v tom práve žil Janko. V Zelenom meste tiekla všade zelená voda a keď mali pokazené kanalizácie, tak tiekla priesvitná voda. Deti mohli voľne ležať v tráve bez obáv, že si ľahnú na niečo, na čo nechceli. Vždy, keď niečo zjedli, obal si dali do vrecka a doma to pekne vytriedili. Tak to šlo dosť dlho, až kým sa neobjavila nová „móda“ alebo skôr „frajerina“ vyhodiť obal nie do koša, ale „pekne krásne“ do prírody. Janko sa rozhodol, že s tým musí niečo robiť. Snažil sa presviedčať kamarátov, no oni sa mu posmievali: „Nebuď taká padavka, čo sa bojíš prírody?“ Janko jediný rozmýšľal rozumne a citlivo k prírode. Nedávno sledoval televízny dokument o prírode a dozvedel sa, že tráva si vie zapamätať, že ju pokosila kosačka… Rozhodol sa konať. Jeho sesternica Lolis, ktorá žila o 25 kilometrov ďalej v Čistej dedine, mu poradila, aby išiel za jej kamarátkami vešticami Zuzkou a Majkou. Zuzka s Majkou dlho hútali, napokon však prišli na to, že zachrániť ich môže iba víla Bleonka. Bleonka mala zvláštnu schopnosť presvedčiť ľudí na čokoľvek, čo bolo potrebné. Aký argument najviac zabral? „Zlo sa trestá samo. Ak škodíš prírode, buď si istý, že sa ti to vráti.“

Vďaka víle Bleonke bolo jeho krásne Zelené mesto opäť nádherné a plné neznečistenej zelene.